Terchová

Najstarším známym dokladom o pobyte človeka v chotári Terchovej je železný hrot kopije nájdený na Medziholí, ktorý podľa odborníkov je z 9. storočia n.l. V tom období už bola žilinská kotlina intenzívne osídlená. Po vzniku župného zriadenia v Uhorsku na začiatku 12. storočia patrila Žilina so svojím okolím do Trenčianskej župy. Osudy Terchovského chotára nepriamo súvisia s dejinami Starého hradu a panstva Strečno. Terchovský chotár bol teda súčasťou Strečianského panstva, ktoré sa neskôr rozdelilo na Tepličské a Gbelianske. Prvé písomné správy o Terchovej /pôvodne Králowej/ pochádzajú zo 16. storočia, z obdobia valašskej kolonizácie Slovenska. 22. 4. 1580 Mikuláš a František Dersffy uzavreli „ … zmluvu o pokáni s Jirikem Mudranem a jinými tovariši jeho na ten spusob: ponevadž on budúc dobrovolne  volen od jiných svých tovariši a suseduv za richtára zákupného, že by sa on najprv a podle neho jiných dvanáste staval a budoval na míste jim od nás daném za Královú lúku jmenovaném na Rownej hore…“. Zakladajúca listina Terchovej je písaná  v staroslovenčine a jej upravené znenie je takéto: „ My Mikuláš a František Dersffy zo Szerdahelu a zo Strečna oznamujeme všetkým a každému jednému na vedomosť dávame kto tento list bude čítať, alebo o ňom počuje, že sme v piatok pred svätým Jurajom uzavreli túto zmluvu a dohodu sJurkom Mudranom a jeho tovarišmi. Pretože on je dobrovoľne volený svojimi tovarišmi a susedmi za zákupného richtára, bude stavať on a vedľa neho ďalších dvanásť na mieste im pridelenom, ktoré sa nazýva za Kráľovou lúkou na Rovnej hore, tak ako je im vymerané.“

Trinásť valašských rodín sa usadilo na východ od Kráľovej lúky, čo je priestor medzi terajšou osadou Hlboké a stredom obce Terchová. Prvé pomenovanie osady Kráľova sa čoskoro zmenilo. Roku 1588 pri obhliadke a revízii hraníc medzi panstvami sa už uvádza názov „Kráľova čiže Terchowa“. Richtárom Terchovej vtedy bol Ján Číž. Prvý richtár, Jurko Mudran, pravdepodobne medzitým zomrel. Hranica medzi obcami Belá a Terchová viedla Hlbokým potokom.

V prvých rokoch sa obec vyvíjala veľmi pomaly. Najprv bolo treba vyklčovať lesy, postaviť domy, pílu, mlyn a hospodárske budovy. V roku 1598 žilo v obci iba 19 rodín. Ani richtárska usadlosť nebola veľká, keď ju v roku 1597 kúpil Ján Číž a stal sa zákupným richtárom /stála 30 zlatých/.

Pomenovanie Kráľova a Terchová sa ešte určitý čas používalo súbežne. V liste majiteľa Strečnianskeho panstva Štefana Wesselényiho z 20.2.1600 sa píše „Známo činíme týmto našim listom jednému každému, že na prosbu a žiadosť našich poddaných Terchovanov, ináč Kráľovčanov prepustili sme im našu lúku zvanú Kráľova, aby si ju rozdelili a užívali:“ V liste z 5.10. 1613 Štefan Wesselényi píše: „Známo činíme týmto našim listom, že prihliadajúc na starodávne služby Jána Kacinu vojvodu Terchovského dali sme mu slobodu richtárstva v tej istej dedine Terchová a k tomu dvojnásobný diel z rolí, čo jednému sedliakovi patrí.“

Úloha richtára bola veľmi výhodná, ale od polovica 17. storočia majitelia panstva postupne obmedzujú niektoré slobody, ktoré si zachovali nielen zákupní richtári, ale aj sedliaci. Napríklad richtár už nesmel predávať v obci pivo, aby nepoškodil panskú krčmu. Hodnota richtárskeho gruntu bola vtedy 225 zlatých.

Terchová rýchlo rástla, nastáva difereciácia obyvateľstva. František Wesselényi privádza do obce nových osadníkov z Muráňa – Muráňovcov. V urbári Strečnianského panstva z roku 1662 sa v obci uvádza okrem mena richtára ďalších 90 mien obyvateľov. Z nich bolo 26 sedliakov, ktorí vlastnili celú usadlosť alebo jej časti.

V druhej polovici 17. storočia Terchová sa dostala do Tepličského panstva. Nový majitelia panstva privádzajú nových osadníkov, valachov z tešínsko-kysuckých vrchov. Medzi nimi aj rodičia Juraja Jánošíka alebo len jeho otec. V Terchovej sa oženil s Annou Cesnekovou, ktorej rodičia sa už spomínajú s Strečnianskom urbári r. 1662. Roku 1752 sa pre obec Terchová spomína už aj osada „Jánošíkovia“. Obyvatelia osady boli želiari. V súpise sa spomína Ján Jánošík, Adam, Juraj, Adam u brata Michala a ešte dvakrát Ján. Od smrti Jánošíka vtedy uplynulo 39 rokov. Spomínaný osadníci boli deťmi jeho mladších bratov Adama a Martina /staršieho Jána obesili v Žiline roku 1713/.

V 17. storočí obec ďalej rástla. V strede postavili murovaný kostol. Vznik Terchovských kopaníc možno klásť do rokov 1630-1700. Veľa ľudí utekalo pred Turkami na sever do bezpečnejších horských oblastí a usadzovali sa tu na kopaniciach. Najlepšiu pôdu v dolinách a na rovinatých miestach zaberali panské majere. Vo Vrátnej doline boli dva takéto majere: Starý a Nový dvor. Boli to dvory, kde sa v zime sústreďoval dobytok a ovce z letných salašov a kde sa uskladňovalo seno. Postavenie poddaných sa veľmi zhoršovalo. Zaberanie pôdy zemepánom sa spájalo s rastom robôt poddaných na „pánskom“. Podľa tereziánskeho urbára boli v jednej poddanskej usadlosti tieto dane a povinnosti: 52 dní zo záprahom, nachystanie a odvoz jednej siahy dreva, tri dni poľovačky s pánom, deviatok a desiatok, spolu poplatok štátu a stolici 46 zlatých, zemepánom 212 zlatých, do obecnej pokladnice 8 zlatých. Poddaný pritom nesmeli chytať ryby vo Vrátnej, Struhárňanskom a Bielom potoku. V horách sa nesmela loviť zver ani brať drevo. Horár musel každý rok dodať 24 jariabkov, 3 kunie kožky a držať cvičených sokolov na panské poľovačky.

Na konci 18. storočia mala Terchová 438 domov, 380 rodín a 2164 obyvateľov. V 19. storočí Terchovú postihla morová epidémia ( následkom sucha v rokoch 1845-47 ). Na začiatku 20. storočia časť obyvateľstva pracovala v kameňolomoch , v lesoch sa ďalej páli drevné uhlie a vápno. V obci bolo 7 mlynov, 2 píli na vodný pohon a 2 valchy. Na kopaniciach sa naďalej pracovalo len na malých švíkoch polí, lesy a pôda vo Vrátnej aj za prvej republiky patrili Gbelianskemu panstvu (iba časť patrila terchovskému urbáru). V roku 1940 mala obec 4399 obyvateľov. Počas oslobodzovacích bojov bola drevená časť dediny zničená. Nová Terchová sa začala dvíhať z popola po roku 1948. Terchová dnes patrí medzi najväčšie obce v Žilinskom okrese. Najväčší rozsah v povojnových rokoch dosiahol cestovný ruch. Zatiaľ čo do 2. svetovej vojny Vrátna dolina bola známa len malému okruhu nadšencov, dnes je to oblasť cestovného ruchu svetovej kategórie.

Tu môže človek precítiť krásu čistej prírody a krajiny, ktorej sa dotkla citlivá ruka, v ktorej sekera či pluh boli nástrojmi na nevyhnutnú obživu. Nevyrúbal a nezoral všetko, nechal kus lúky, pár stromov a kríkov, vyčistil a oplotil prameň, dal k nemu drevený žliabok a nechal priestor aj pre horu!